Germánske hovoriace kmene z rôznych častí severozápadného Nemecka (Sasi, Anglovia) a Jutska (Jutové) v piatom storočí nášho letopočtu vpadli do východného Anglicka. Tu sa ich jazyk, anglosaštiny, rozšírila bud tým, že novo prichádzajúci pôvodné keltské obyvateľstvo vytlačili, alebo došlo k postupnej asimilácii a pôvodní obyvatelia postupne jazyk a kultúru novej panujúcej vrstvy prijali. Angličtina je teda svojím pôvodom anglofríský jazyk.
Nech už bol postup jej rozširovanie akýkoľvek, jednotlivé germánske dialekty sa časom zlúčili do jazyka dnes nazývaného "staroangličtine" ktoré pripomínal niektoré dnešné nárečí severozápadného pobrežia Nemecka a Holandska (resp. Frízsky). Písaná angličtina si dlho ďalej udržiavala svoju syntetickú štruktúru a viacmenej bola tvorená jedným literárnym štandardom. Oproti nej hovorená staroangličtine túto štruktúru postupom času strácala a stávala sa viac analytickú. Prišla o komplexnejší systém práce s podstatnými menami a začala sa viac spoliehať na predložky a pevné poradie slov. Predpokladá sa tiež, že bola ovplyvňovaná vývojom britonských jazykov. Neskôr bola ovplyvnená aj príbuznú staronorštinou patriaci medzi severogermánskej jazykmi ktorú používali Vikingovia usídlenie predovšetkým v severných oblastiach a pri východnom pobreží až k dnešnému Londýnu v historickej oblasti dnes známej ako Danelaw.
V roku 1066 si Anglicku podmaňujú Normani. Ďalších tristo rokov tak normandskí králi a vysoká šľachta používa iba anglonormanštinu blízko príbuznú starofrancouzštine. Do staroangličtiny prechádza veľa normanských slov, neskôr je množstvo slov prevzaté iz latinčiny a gréčtiny a v slovnej zásobe zostávajú až do dnešných dní. Normanský vplyv silne ovplyvňuje vývoj jazyka v nasledujúcich storočiach aby vyústil do "Stredná angličtiny" ("Middle English").
Počas pätnásteho storočia prešiel jazyk veľkými zmenami výslovnosti samohlások a londýnsky dialekt angličtiny sa rozšíril v administratíve a štátnej správe. K štandardizácii jazyka prispel aj rozvoj kníhtlače. Počiatky modernej angličtiny tak možno vysledovať v období života Williama Shakespeara.
V roku 1755 Samuel Johnson vydáva prvý slovník angličtiny - Dictionary of the English Language - a vytvára ním prvý jazykový štandard. Roku 1828 uverejňuje v Spojených štátoch Noah Webster vlastný slovník ktorým angličtinu zjednodušuje a modernizuje hoci sa mnohé jeho novotvary neuchytili av používania zostali konzervatívnejší Johnsonovho slová.
Pre modernú angličtinu je príznačné, že sa delí na jednotlivé národné varianty v rámci sveta (americká angličtina, austrálska angličtina atď) a navyše do nej vďaka medzinárodnému obchodu, dnes už bývalej koloniálnej ríši a internacionalizáciu opäť vstupuje veľa slov z cudzích jazykov. Vďaka industrializáciu a veľkým spoločenským zmenám v dobe priemyselnej revolúcie a neskôr v priebehu a medzi oboma svetovými vojnami dochádza najmä vo Veľkej Británii k zmenšovaniu rozdielov jazyka jednotlivých spoločenských vrstiev. Výrazný vplyv má začatí rádiového vysielania v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia ktoré nielenže vytvorilo prostredníctvom BBC dnešnej jazykový štandard, ale zároveň pomohlo začať uvoľňovanie jazyka a šírenie a miešanie jeho jednotlivých akcentov tak, ako je tomu dnes.